Chcela byť učiteľkou. Vyštudovala strednú zdravotnícku školu v odbore detská sestra. Učarovala jej ale úrazová chirurgia a stala sa z nej na dlhé roky vedúca sestra Kliniky úrazovej chirurgie. Manažovala takmer 150 zamestnancov. Stála pri zrode nového moderného urgentného príjmu, ktorý vznikol v Univerzitnej nemocnici L. Pasteura Košice (UNLP) na Rastislavovej ulici. Dnes je riaditeľkou Úseku ošetrovateľstva v druhej najväčšej nemocnici na Slovensku a riadi viac ako 2000 zamestnancov. Nominantka na titul Slovenka roka 2022, PhDr. Alena Kellnerová, MPH.
Rozhovor s riaditeľkou Úseku pre ošetrovateľstvo, PhDr. Alenou Kellnerovou, MPH, sme pripravovali už dlhšie. Svojej funkcie sa ujala v septembri minulého roka, krátko predtým, ako na UNLP tvrdo dopadol delta variant koronavírusu, ktorý na dva mesiace zaplnil covidové lôžka na maximu. Pár dní uvoľnenia na Vianoce a potom opäť COVID. Hoci je miernejší, ako všetky varianty doposiaľ, v nemocnici máme stále viac ako 60% covidových lôžok obsadených. Tak sme rozhovor odsúvali. Veľa práce, denno denné starosti s tým, že chýbajú sestry, sanitári, bežný personál. V uplynulých dvoch rokoch ešte oveľa viac ako predtým. Služobné cesty do Bratislavy, desiatky porád, stretnutí. Alenku koncom januára nominovala nemocnica v jednej z najprestížnejších ankiet týždenníka Slovenka, na Slovensku roka v oblasti zdravotníctvo. O mesiac na to vypukla vojna na Ukrajine.
Keby ste teraz mali krátko, pár vetami opísať, ako sa cítite?
Svoju nomináciu na Slovenku roka stále neviem spracovať, prijala som to s pokorou. Ale oveľa viac prežívam posledné udalosti, ktoré otriasli asi každým človekom v našej krajine a na celom svete. Vojna na Ukrajine ma veľmi znepokojuje. Ako človeka, ženu, matku aj ako zdravotnú sestru, pretože nás zdravotníkov sa to opäť dotýka aj pracovne. Pred pár dňami som bola služobne na hranici, kde denne prúdia davy utečencov, zanechalo to vo mne zvláštne pocity – smútok, strach, obavy, znepokojenie.
Čo vás za uplynulé dva covidové roky asi najviac ovplyvnilo, zasiahlo?
Roky som pracovala na jednom z najťažších pracovísk, na Klinike úrazovej chirurgie. Bola to veľmi náročná práca. Byť súčasťou ľudských osudov. A zrazu vošiel do našich životov COVID. Prichádzalo veľa otáznikov. Z nášho pracoviska sa zo dňa na deň stalo reprofilizované covidové pracovisko. Mala som veľký vnútorný problém, ako spracovať toto rozhodnutie. Bolo náročné stáť pred personálom, ktorý vypadával pre chorobnosť, stál tvárou v tvár smrti a zomieraniu. Boli to služby plné neistoty, plaču, strachu o príbuzných, aj o seba. Kolegyne prišli o manželov, priateľov, deti a rodičov. Najväčšou ranou bola pre mňa covid pozitivita u mladej sestričky, ktorá skončila na umelej pľúcnej ventilácii. Boli sme pri nej, stáli sme pri nej celý kolektív a sme radi, že to nevzdala a po dlhej rekonvalescencii sa vrátila do plnohodnotného pracovného života.
Často počúvame, že zdravotníci, najmä sestry, už kvôli pandémii zo zdravotníctva odišli (po druhej vlne) a že sa chystajú odísť aj ďalšie sestry. Bude to tak?
Odišli síce viaceré sestry, no dôvody odchodu boli rôzne, nesúviseli len s náročným covidovým obdobím. Veľa sestier odišlo do dôchodku. Dnes je veľmi ťažko povedať, čo bude nasledovať teraz. Personál je unavený, vyčerpaný. Tešili sme sa, že skončí covid a vrátime sa do normálneho života. No prišlo ešte niečo horšie, vojnový konflikt blízko za našou hranicou. Verím, že personál to nevzdá.
Čím sa dá ľudí v týchto náročných pracovných časoch, ktoré majú obrovský vplyv aj na ich osobné, rodinné životy, motivovať, aby nevyhoreli, aby ostali?
Byť s ľuďmi. Sme v tom všetci spolu.
Ako to všetko s vami zvláda vaša rodina, blízki?
Moja rodina pri mne stojí, čo si veľmi vážim. Ja žijem prácou a moja rodina so mnou. Rodina, priatelia ma podporujú, povzbudzujú a tešia sa so mnou aj z mojich malých úspechov.
Máte čas aj sama na seba, ako relaxujete?
Mojím relaxom je práca. Som vorkoholik. Ale mám rada prírodu, more, turistiku a záhradu. Veľa čítam a pritom prichádzajú niekedy aj iné myšlienky.
Poďme trošku viac do minulosti. Pozrime sa na váš životopis. Prečo práve povolanie sestra? Čo vás pri výbere strednej zdravotníckej školy najviac ovplyvnilo?
Ja som chcela byť učiteľkou 🙂 (smiech)
Čo sa stalo, že sa z detskej sestry zrazu stala skvelá sestra na úrazovej chirurgii?
Túžila som sa stať detskou sestrou. Ale v roku 1994, keď som ukončila strednú zdravotnícku školu, bol veľký problém nájsť si zamestnanie, bolo to úplne iné ako dnes. Prišla som preto do Košíc, voľné bolo len miesto na internom oddelení. Tam som začala. V rámci cirkulácie som bola presunutá na Kliniku úrazovej chirurgie a tá sa stala mojou srdcovkou.
Ktorí pacienti, ľudské osudy vám najviac utkveli v pamäti?
Pre mňa boli najťažšími úrazmi úrazy detí. Tiež ťažké polytraumy.
Čo ste na práci na úrazovke mali najradšej?
Je to veľmi akčná práca. Vyžaduje si veľkú schopnosť rýchlo organizovať a riadiť personál. Mám veľmi rada svoj personál, svoje kolegyne.
Stáli ste pri zrode nového moderného urgentného príjmu, ktorý vznikol v UNLP na Rastislavovej ulici. Čo bolo najťažšie zvládnuť?
Boli to dlhé hodiny práce na projektoch, projektovej dokumentácii, prehliadky stavby, práca s projektantmi, výber zariadení, prístrojovej techniky a to všetko popri mojej dennej práci na klinike. Bola to však aj veľká skúsenosť, ktorá mi priniesla do života nových ľudí a nové kontakty.
Stali ste sa vedúcou sestrou Kliniky úrazovej chirurgie, kde ste manažovali takmer 150 sestier. Ako sa dá zvládnuť tento pomerne veľký a hlavne ženský kolektív?
Manažér takéhoto kolektívu musí byť ako mama v rodine, musí vedieť pohladiť, pochváliť, no zároveň byť prísny. Ľudia ma rešpektovali, podporovali a to bolo mojou hnacou silou. Bola som súčasťou jedného super kolektívu, čo sa v súčasnosti často nevidí. Spájala nás naša ťažká práca. Pri riadení musí byť človek aj psychológom a musí vnímať každého zamestnanca ako jedinečného, brať ho takého aký je, s jeho pozitívami aj negatívami. Veď každý sme nejaký. Mojou zásadou je hovoriť otvorene, priamo, nikdy nie poza chrbát a všetko si s ľuďmi vyrozprávať. Základom všetkých vzťahov a teda aj interpersonálnych je komunikácia, empatia a ľudskosť. Ide to však iba vtedy, ak je to obojstranné.
Od roku 2021 máte ako riaditeľka Úseku ošetrovateľstva UNLP na starosti kolegyne aj kolegov, ktorých je o trochu viac, 1500? Je v tom rozdiel? Manažovať 150 a viac ako 1500 ľudí?
Či je to viac? Áno, o jednu nulu. 🙂 Vyčerpáva ma administratíva. Je to časovo veľmi náročné. Mojím cieľom je spoznať každého zamestnanca osobne. Som teda zvedavá, za aký časový interval to zvládnem.
Aký to bol pocit prevziať na seba zodpovednosť za chod obrovskej časti nemocnice v tom najkritickejšom období, aké kedy zdravotníci zažili?
Veľká zodpovednosť, výzva no zároveň rešpekt. Veľkou podporou je pre mňa moje pôvodné pracovisko a ľudia, s ktorými som spolupracovala počas mojej praxe. Veď v UNLP už pracujem od roku 1994. Mojím cieľom je zlepšiť poskytovanie starostlivosti, zvýšiť kvalitu služieb, rozbehnúť procesy na mojom úseku, zlepšiť interpersonálnu komunikáciu a zviditeľniť UNLP v tom pozitívnom duchu.
Vaši kolegovia z úrazovky, ale aj iných úsekov o vás hovoria mimoriadne pekne a s veľkým obdivom. Ktorý z nich je pre vás najdôležitejší?
Je to kopec dobrosrdečných ľudí, vďaka ktorým som tam, kde som.
Aká máte plány, čo všetko by ste v pozícii, na ktorej máte možnosť ovplyvňovať chod druhej najväčšej nemocnice na Slovensku, chceli dosiahnuť?
Aby naša Univerzitná nemocnica bola tou najlepšou a pozitívne vnímanou nemocnicou. Mám plány krátkodobejšie a dlhodobejšie, no k tomu je potrebné zdravie, len vtedy to pôjde.
Čo si prajete najviac zo všetkého – pre kolegov, pre rodinu, pre seba?
Buďme k sebe ľudský, rešpektujme sa, tolerujme navzájom.
Autor: Redakcia KOŠICE.gratis
DAŤ HLAS NAŠEJ KOLEGYNI, SKVELEJ SESTRE, ŠÉFKE, PRIATEĽKE MÔŽETE AJ VY:
- POŠLITE SMS na číslo 7504 – tvar SR 28 (SR medzera 28)
– poslať možno neobmedzené množstvo
- ONLINE na http://www.slovenkaroka.sk/hlasovanie
- kupónmi z týždenníka Slovenka
